Ulica Slovenských dobrovoľníkov
Mnohokrát som sa cestou do školy zamýšľal nad názvom
ulice, kde sídli naša škola, Základná škola, Slovenských dobrovoľníkov 122/7
Žilina. Pojem slovenskí dobrovoľníci okamžite na každého pôsobí národným dojmom.
Bežný človek, či obyvateľ si pod názvom predstaví Slovákov bojujúcich za
národné záujmy. Avšak mnohí ľudia z regiónu si mylne spájajú slovenských
dobrovoľníkov s dobrovoľníckymi česko-slovenskými légiami prvej svetovej
vojny, prípadne odbojármi z druhej svetovej vojny.
Moje
domnienky o pôvode ulice, ktorá sa nesie i v názve našej školy
sa začali objasňovať až v ôsmom ročníku na hodinách dejepisu,
a neskôr na podnet pána učiteľa Kyselu na krúžku *AMAVET 686, ktorý
funguje na našej škole. Až tu som sa dozvedel o pravom pôvode a význame
slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali v revolučných rokoch 1848 – 1849
v Uhorsku a dokonca páve tu v Budatíne. Cesta, ktorá predchádzala vzniku ulice Slovenských
dobrovoľníkov, zohrala v miestnych ale i v slovenských dejinách
významnú úlohu, čo si dnes bohužiaľ uvedomuje máloktorý** z mojich spolužiakov.
Preto som sa rozhodol, že to zmením. Požiadal som o pomoc vyučujúcich,
ktorí mi pomohli túto tému spracovať.
Historický
význam Budatína
Dnešná ulica Slovenských
dobrovoľníkov sa nachádza v miestnej časti mesta Žilina – Budatín. Pôvodne
bol však Budatín časťou budatínskeho feudálneho panstva spoločne s okolitými
dnešnými prímestskými časťami Žiliny - Brodnom, Považským Chlmcom, Vraním
a Zádubním. Budatínsky hrad, ktorý je dodnes známou dominantou mesta
Žilina, bol odjakživa dôležitým bodom panstva. Strategický význam hradu
spočíval v jeho polohe pri sútoku riek Kysuca a Váh. Prirodzene preto
nadobudla táto oblasť význam ako dopravná a orientačná tepnamedzi
Slovenskom a Sliezskom. Hradná pevnosť, neďaleko brodu, slúžila od roku
1321 na ochranu mýtnej a colnej stanice, ktorá sa nachádzala
v obytných priestoroch hradnej veže. Obchodníci, ktorí museli prechádzať
pri svojich cestách touto oblasťou teda museli platiť nie len mýto za prechod
ale i clo za prevážaný tovar.
Písomne sa Budatín ako samostatná
obec prvý krát spomína v roku 1438
v súvislosti s výstavbou dreveného mosta cez rieku Váh, ktorý spájal
Budatínske panstvo a Žilinu. Budatín tvorí vstupnú bránu Žiliny zo severo-
východného smeru od oblasti Kysúc. Cesty vedúce z Ponitria a Považia
sa tu stretávali a pokračovali ďalej na sever cez Kysuce do Sliezska
a Poľska.
Vybudovanie mosta umožnilo lepšie spojenie s kysuckými obchodníkmi,
ale hlavne s obchodníkmi z neďalekého Poľska, Česka a Nemecka.
Obchodná cesta spájajúca Sliezsko a
Považie začínala v sliezskom meste Tešín, odkiaľ viedla údolím rieky Olša do poľského *Jablunkova, odkiaľ
prechádzala Jablunkovským priesmykom a pokračovala ďalej do Krásna Nad Kysucou,
Kysuckého Nového Mesta, smerom na Žilinu. Pred vstupom do Žiliny sa museli
obchodníci, ktorí túto cestu využívali zastaviť v Budatíne, aby zaplatili
mýto v kráľovskej tridsiatkovej stanici. Ďalej ich cesta pokračovala Považím
smerom na Strečno a do Priekopy
(dnešná časť mesta Martin). V Turci cesta viedla cez Sučany, Kraľovany, Ružomberok, Likavu
až do Liptovského Mikuláša cez Hybe a až ďaleký Spiš.
Hlavná
trasa Sliezskej cesty viedla údolím rieky Kysuce, v jej ľavobrežnej
časti. Pri sledovaní cesty v dosahu
Budatínského chotára sa dá začať v blízkosti Brodna, pri prekročení
Kysuckej brány, medzi vrchmi Rochovica a Brodňanka. Umiestnenie súvisí
s vrchom Rochovica jej východný svah tvoria skaly zbiehajúce sa prudko do
Kysuce. Trasa teda musela viesť po ľavej strane rieky Kysuca, **západným svahom
po vrchu Brodňanka, ako sme vyznačil na mape (Obr.1).
Samotný Budatín, ako i susedná
obec Brodno je pritlačená do klesajúceho západného svahu Dubňa, vo väčšej
vzdialenosti od rieky. Ústup od rieky Kysuce bol spôsobený častými záplavami,
čo sa spomína aj v komentároch o tomto mapovaní. Cesta približne
kopírovala súčasnú cestu z Budatína do Brodna, ktorá bola postavená na
spojenie hospodárskych dvorov a je zarezaná do väčšieho svahu. Starší
Budatínčania aj Brodňanci si pamätajú pôvodnú, nižšie položenú cestu, ktorej
terénne úpravy sa dajú čiastočne pozorovať dodnes.
Obrázok 1 Prvé vojenské mapovanie, 1769. Priebeh časti Sliezskej cesty, v priestore
Budatína. Predchodca dnešnej ulice Slovenských dobrovoľníkov, po most,
zakreslený na mape z roku 1820.
Určenie cesty
slovenských dobrovoľníkov v rokoch 1848-1849
Pri analýze dobovej mapy sme sa
opierali o najstaršie dodnes zachované stavby Budatína, ktorými sú cintorín,
kaplnka svätej Anny, zvonica a most cez rieku Váh, ktorý sa nachádzal približne
v priestore starého cestného mostu, ktorého zvyšky sa dajú ľahko rozoznať.
Pri analýze dobovej mapy a porovnávaní so súčasným stavom sme ako oporné
body použili práve tieto stavby.

Z mapy je
zrejmé, že pôvodná cesta končila pri Budatínskom cintoríne, ktorý preukázateľne
existoval už v rokoch 1848 a 1849. Začiatok dnešnej ulice Slovenských
dobrovoľníkov, v tomto bode presne kopíruje pôvodnú cestu. V priestore pri
cintoríne cesta prechádzala cez potok, pokračovala pod cintorínom, okolo
kaplnky svätej Anny a ďalej smerovala ponad majer, ktorého zvyšky sa dajú
pozorovať ešte v súčasnosti, čo nám potvrdili i starší obyvatelia
Budatína. Výsek mapy (Obrázok č. 2) takmer presne kopíruje dnešnú ulicu Slovenských
dobrovoľníkov, ktorá prechádza okolo našej základnej školy Slovenských
dobrovoľníkov a pokračuje okolo kaplnky svätej Anny. V priestore dnešnej
križovatky pri obchode, sledovala stará cesta trasu dnešnej Hornej ulice ku
spomínanej zvonici. Od zvonice a obecného domu, ktorého hrubá stavba sa na
tomto mieste nachádza, pokračovala po dnešnej ulici Hore vrškom smerom dole k
mostu. Pri moste, ako komunikačnom uzle smerom na Sliezsko, Terchovú a Oravu,
sa postupne vytváralo dnešné Námestie hrdinov. Slovenskí dobrovoľníci v roku
1848-1849 prišli do Budatína práve touto cestou, keďže postupovali smerom
z Kysuckého Nového Mesta. Pôvodné osídlenie Budatína sa podľa mapy
z roku 1820 a údajov literatúry nachádzalo priestore od kaplnky sv.
Anny, ponad majer ku zvonici, dnešnou Hornou ulicou k malému kaštieľu (dnes
zmodernizovanému) a končilo pri ceste do Tepličky.
Pohyb slovenských
dobrovoľníkov po ceste v rokoch 1848 - 1849
Revolučné roky 1848/ 1849 sa nevyhli ani
Žiline, a tiež Budatínu. „V oblasti Žiliny sa sústredilo honvédske
vojsko, maďarské národné gardy, do ktorých boli odvedení aj Slováci a maďarskí
dobrovoľníci v počte asi 2600 mužov“.
Od roku 1798 sa Budatín stáva majetkom rodu Csákyovcov. Ladislav
Csáky, vládny komisár a župan, sa veľmi nadmieru aktívne zapájal do
maďarskej revolúcie 1848 - 1849. Svojím postojom ovplyvňoval dianie
v prospech maďarizácie na severozápade dnešného Slovenska a
v samotnej Žiline.
Koncom roku 1848 bola
Žilina, sídlom veliteľstva maďarskej gardy, ktorej prvoradou úlohou bolo brániť prístup k
banským mestám od severu.
Oblasť Žiliny zasiahla až
druhá fáza povstania, ktorá sa začala koncom novembra 1848 a pokračovala
zimnými mesiacmi nasledujúceho roku, poznáme ju tiež ako zimná výprava
slovenských dobrovoľníkov. Niekoľko sto nanovo zorganizovaných dobrovoľníkov sa
sústredilo pod vedením Štúra a Hurbana ale i skúseného veliteľa Bedřicha
Bloudka a jeho pobočníka Františka Zacha pri Tešíne, dnes na Morave, vtedy v Sliezsku.
Výzva „K národu slovenskému“, ktorú vypracoval Hurban, osvetľovala cieľ
a bola aj motiváciou vstupu Slovákov do dobrovoľníckej vojenskej družiny.
Výprava Slovákov bola organizovaná ako súčasť rakúskej cisárskej armády, ktorej
velil Karl Friescheisen. Slovenskí dobrovoľníci v nej mali pôsobiť ako
samostatný oddiel.
Prvé presuny vojakov dnešnou ulicou
Slovenských dobrovoľníkov
Prvé správy o akomsi pohybe
nepriateľského vojska v Sliezsku, sa v okolí Žiliny objavili na jeseň
roku 1848. Generál cisárskej armády Šimunič prešiel 21. októbra 1848 po
Sliezskej ceste cez Jablunkovský priesmyk do Čadce až ku Kysuckému Novému
Mestu, odkiaľ vyslal predvoj až po Budatín.
Do Budatína sa vojaci mohli dostať len Kysuckou bránou cez obec Brodno. Ich
pochod sme vyznačili na mape (Obr. 3). Na základe znalosti terénu
a odbornej literatúry,
predpokladáme, že vojaci museli prejsť cez potok pri budatínskom cintoríne,
okolo kaplnky svätej Anny, ponad majer, ku zvonici, odkiaľ sa presunuli
dole briežkom k miestu dnešného Námestia hrdinov, cez most do Žiliny,
odkiaľ sa presunuli do Trenčína. Po odchode cisárskej armády, reprezentanti
maďarskej strany organizovaní v gardách prichádzali do Žiliny, pre
zaujímavosť bola tu aj garda z Mojš. Lúčky, Terchovej, Strečna, Belej,
Varína, Tepličky, Višňového, Rosiny.

Obrázok 3 Pochod generála Šimuniča.
Do žilinskej gardy museli narukovať
všetci bojaschopní muži. Na čele gárd stáli, grófi, zemania i mešťania.
Všetky tiahli na Trenčín, prenasledovali armádu Šimuniča, ktorý ich rozohnal
v bitke pri Kostelnej.
Druhý presun vojakov dnešnou ulicou
Slovenských dobrovoľníkov
Začiatkom novembra 1848 maďarské
gardy preplnili Žilinu. Cez Budatín po ceste kopírujúcej dnešnú ulicu
Slovenských dobrovoľníkov odišli do Čadce, čakať na nepriateľské cisárske
vojsko.
Keďže sa nič nedialo, časom sa gardy rozpadali a opäť sa vrátili domov cez
Budatín.
Tretí presun vojakov dnešnou ulicou
Slovenských dobrovoľníkov
Zimná výprava roku 1848 sa členila na
dva prúdy. Prvý prúd vyšiel z Tešína opäť pod vojenským velením Bedřicha
Bloudka, a samozrejme za účasti Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana. „6. decembra 1848 sa
cisárske vojsko presunulo zo Sliezska do Čadce, kde sa zdržalo do 11. decembra.
Vojsko malo 600- člennú pechotu, z toho iba 50 kryrystníkov a jeden raketomet.“
Vodcovia maďarských gárd
ešte pred 11. decembrom vyviedli svoje zástupy zo Žiliny a rozostavili honvédske vojsko a maďarské národné
gardy, do ktorých boli odvedení aj Slováci a maďarskí dobrovoľníci v počte asi
2600 mužov na budatínskej strane. S ďalšou časťou prešli cez
Budatín po priestore dnešnej ulice Slovenských dobrovoľníkov poza cintorín
do Brodna, kde postavili stráže a vykopali hlbokú priekopu a záseky.
Cisárske vojsko
a dobrovoľníci 11. decembra vyrazili. Na Friescheisenov rozkaz sa vojsko
rozdelilo. Friescheisenova skupina sa vydala „cez Jablunkovskú dolinu do
Čadce. Po kopcoch už videli Máďarov, ale tí "reterívuvali", takže sa
ani nestrieľalo, bez výstrelu prišli do Čadce, Kysuckého Nového Mesta,“ pri
Brodne prišla do styku s prednými strážami Maďarov, ktorí hrdinsky bez
výstrelu ustúpili. Na prvý organizovaný odpor narazila slovenská výprava až
približne okolo jednej medzi Brodnom a Budatínom. Tu sa nachádzali záseky po
oboch stranách a v hlbokej priekope čakala silná maďarská stráž. Hlavná sila
maďarského vojska spočívala v strategiskom rozmiestnení delostrelectva. V
zákopoch na blízkom vrchu nad Budatínom mala maďarská garda umiestnené dve delá
a ďalšie štyri pri moste cez
Váh, aby chránili vstup do Žiliny.
Schewitzova stotina a hurbanisti
(tri stotiny slovenských dobrovoľníkov) pod Boudkovym vedením mali uskutočniť
obchvat nepriateľských síl po ľavostranných vrchoch dopredu cez vrch Oškerdu a
zboku mali napadnúť gardistov.
Pochodovali úžľabinou vľavo smerom k západnému vrchu Dubňa zvažujúcim sa
hrebeňom k Budatínu. Ich cieľom bolo obísť pravé krídlo nepriateľa a
ohroziť ho paľbou z tyla a zneškodniť maďarské delá (Obr. č. 4,5). Tri
stotiny slovenských dobrovoľníkov tu pod velením Bedřicha Bloudka obišli pravé
krídlo protivníka a neočakávaným útokom pomohli vytlačiť maďarské gardy
k Čákyho kaštieľu,
kde boje pokračovali. Ani v novom postavení sa maďarská garda neudržala,
ustúpila k mostu ale dokázala ho rozobrať, čím znemožnila ďalší
postup cisárskeho vojska. Gardy sústredené v Žiline boli chabo ozbrojené
a po rozobratí mostu sa rozutekali. Maďarské
vojsko a gardisti si rozložili delá na žilinskej sihoti (záplavovej časti
Váhu) a odtiaľ odstreľovali cisárske vojsko a dobrovoľníkov, ktorí sa
rozložili v záhradách a naľavo od neho a priamo v ňom. Generál
Friescheisen prikázal ostreľovanie maďarských gárd. Hurban sa na koni vyniesol
na vršok a odtiaľ sledoval boj. Odstreľovanie pokračovalo do večera.
Paradoxom prestrelky bolo odstreľovanie Budatínského hradu. Maďarské vojsko a
gardisti vlastne ničili zámok grófa Čákyho, ktorý bol ich podporovateľom.
Maďarské vojsko ustúpilo až
k Predmieru, kde vyčakávalo postup cisárskeho vojska. Generál Friescheisen
sa tiež na druhý deň rozhodol ustúpiť až k Čadci. Cisárskej vojsko a
dobrovoľníci v prvej bitke pri Budatíne síce víťazili, ale následne sa
stiahli späť na Moravu,
kvôli problémom so zásobovaním a zničenému mostu cez Váh.
Bitka pri Budatíne bola nesporným
víťazstvom slovenskej dobrovoľníckej výpravy. Osvedčila sa v nej Bloudkova
revolučná taktika, pretože vojsko s dobrovoľníkmi dokázalo zvíťaziť nad
početnou prevahou nepriateľa.
Hodnotenie a ešte podrobnejšie rozpracovania bude téma ďalšej práce.
Celý priebeh boja z 11.decembra
1848 sa do histórie zapísal ako prvá fáza zimnej výpravy, pod týmto názvom je
podrobne rozobraná aj odbornej literatúre. Je nesporné, že sa priebeh prvej
bitky pri Budatíne z 11. decembra 1848 odohrával práve v Budatínskom
chotári. Podstatná časť bitky sa odohrávala taktiež práve pozdĺž cesty,
predchodkyne ulice Slovenských dobrovoľníkov, kde dnes sídli naša základná
škola.



Obrázok 5 Obchvatný manéver Bloudkovej divízie slovenských
dobrovoľníkov
Štvrtý presun vojakov dnešnou ulicou Slovenských dobrovoľníkov
Cestou, ktorú
sledujeme sa samozrejme nepohybovali len hurbanisti a cisárska armáda. Využívali
ju taktiež maďarské vojská. Cesta tvorila dôležitú spojnicu so Sliezskom
odkiaľ hrozilo v tomto období neustále nebezpečenstvo zo strany cisárskej
armády. Nové oddiely stáleho maďarského vojska prišli do Žiliny už 14.
a 15. decembra 1848,
prešli približne po dnešnej ulici Slovenských dobrovoľníkov smerom na Čadcu,
kde mali strážiť hranicu pred možným opätovným vpádom nepriateľa. Stráženie hranice trvalo
len pár dní, vodcom gárd sa nepáčilo ubytovanie v Čadci, a preto sa 20.
decembra vrátili do Žiliny. Takže určite opätovne prešli priestorom dnešnej
ulici Slovenských dobrovoľníkov.
Piaty presun
vojakov dnešnou ulicou Slovenských dobrovoľníkov
Ďalší pohyb
skúmanou cestou sa odohral počas druhej fázy zimnej výpravy. Všetky dôležité
body sme zakreslili na mape (Obr. č.7). Na prelome rokov 1848 a 1849 sa
v Tešíne začalo opäť zhromažďovať cisárskej vojsko, ktorému tento krát
velil generál Kristián Götz. Jeho zbor bol už posilnený
delostrelectvom, ale aj dvoma prápormi pravidelného vojska. Slovenský zbor mal
okolo 200 príslušníkov, tento počet sa počas výpravy na Slovensko rapídne
zvyšoval. Bedřich Bloudek sa ako veliteľ
slovenských dobrovoľníkov osvedčil už v predošlej výprave, takže mu generál
Götz zveril i tento krát dôležitú úlohu. Bloudek mal s hurbanistami uskutočniť
strategicky dôležitý obchvat nepriateľských síl a cez Radoľu, Lopušnú a Brodno
a dostať sa tak nepozorovane do tyla nepriateľa.
Götzov zbor
sa 31. decembra 1848 pohol z Mostov pri Jablunkove smerom do Čadce, kde i
prenocoval. Slováci s divíziou odišli kvôli demonštráciám do Turzovky, odkiaľ
na Nový rok pochodovali na Neslušu a okolo poludnia sa dostali do Kysuckého
Nového Mesta, kde sa spojili s hlavnou kolónou. Hurban takto spomína na udalosti nového roka 1849
v liste z 3. januára 1849, „...ráno
sme vytiahli pred generálom Götzom a oberstom Frischeinsenom z Nového Mesta nad
Kysucou; polhodinu pred nami vyšiel náš landsturm s Bloudkom a s dvoma
kompániami cez Vadičov, aby - kým my k Budatínu prídeme - oni sa na dosah v
boku a za chrbtom Maďarom zjavili. Okolo desiatej sme sa zastavili pri jednom
vrchu nad Kysucou, neďaleko jedenej úžiny, za ktorou predstráže maďarské
boli...“ Hurbanisti teda vyrazili z Kysuckého
Nového Mesta ráno. Jadro Götzovho oddielu vyrazilo po hodine a asi po 2
hodinovom pochode k Brodnu, cez Kysuckú
bránu sa im podarilo dostať k ústiu brodnianskeho
priesmyku, kde sa čakalo na výsledok plánovaného obchvatného manévru.


Druhá bitka
pri Budatíne sa odohrávala približne v rovnakom priestore ako prvá.
Pôvodne plánovaný postup cisárskeho vojska však nevyšiel, nakoľko Götzov zbor
neočakávane narazil na honvédske vojská pri brodnianskom priesmyku. Rozvinul sa
delostrelecký súboj a Bloudek, ktorý dokončieval plánovaný obchvatný
manéver , započul delostreleckú paľbu, zmenil svoj postup a vynoril sa na kopci
nad Budatínom. Odtiaľ zaútočil na ustupujúcich honvédov, ktorí boli nútení
ustúpiť cez most do Žiliny. Tento krát sa Maďarom nepodarilo
most rozobrať. Poškodenie bolo malé a dalo sa rýchlo opraviť.
Hurbanisti vstúpil do Žiliny so spevom Hej Slovane a „hneď na širokom
námestí sa statui Márie zapichli svoju národnú zástavu“. Výprava
nepokračovala ďalej, velenie čakalo na proklamovanú protiakciu honvédov brániť
Žilinu. Maďarské gardy však ušli k Strečnu. 4. januára 1849 na Hlavnom
námestí v Žiline rečnil Ľudovít Štúr, Hurban i Friescheisen. Hurban spomína na
reakcie Žilinských obyvateľov nasledovne „Ale, Bože môj, Bože môj čo je to
tu za ľud! Aký to rozdiel medzi naším ľudom v Nitre a tu týmto hornotrenčianskym!...
Nuž, ale čo robiť? Ako boli učení, tak chodia. Blud, povera, blbstvo,
nachápavosť, to je ovocie náuk naším pasntvom a maďarónskym kňažstvom
rozširovaným do stoletia... Sama Žilina je hroznou slepotou porazená".
Napriek agitácií sa do vojska zo Žiliny ba ani z Rajca nik neprihlásil. Slovenský
zbor potom istý čas pôsobil v Turci a robil výpravy na Oravu a do Liptova.
Cisárski vojaci sa
v Budatíne zdržali do 10. januára 1849, kedy pred odchodom zvnútra
podpálili Budatínsky zámok, majetok Csákyovcov, pravdepodobne ako trest za
podporu maďarskej revolúcie. Plamene sa vraj tak rozšírili, že ich
zahasiť nemohli. Nepomohli ani striekačky zo Žiliny, lebo boli všetky zamrznuté
a z hradu tak zostala len zrúcanina.
Šiesty presun vojakov dnešnou ulicou Slovenských dobrovoľníkov – máj 1849
Od príchodu cisárskeho vojska začiatkom roku 1849 a rozohnania maďarských
honvédov mal Budatín a celkovo Žilina od maďarskej revolúcie relatívny pokoj.
Okrem už spomínaných udalostí Žilinu nezasiahli od januára 1849 žiadne boje až
do 1. mája 1849.

Začiatkom mája
1849 sa však objavili maďarské vojská. Generál Artúrom Görgeym sa presúval s armádou
o počte 600 husárov k Varínu. 1. mája 1849 došlo k boju pri Varíne. Pre
nerovnosť síl muselo cisárske vojsko ustúpiť k Nededzi. Avšak neustály
tlak maďarských gárd ich prinútil ustúpiť až k Tepličke. Na vrchoch
medzi Tepličkou a Budatínom sa cisárske vojská spojili s ostatnými
deutschmeistrami z Budatína, ktorých tu zanechal generál Götz. V tejto
situácií nocovali a radili sa. Major Trenck, hodnotený ako najhorší vodca,
presvedčil všetkých, že najlepší plán ústupu bude cez Budatín až
k Čadci, teda cestou, ktorú vojská použili už v zimnej výprave, tzn.
cestu po dnešnej ulici Slovenských dobrovoľníkov. Maďari sa do prenasledovania
dali až 2. mája, smerom na Čadcu. Keď sa však maďarské vojsko dopočulo
o pochode cisársky vojsk z Liptova, z pol cesty sa vrátili a utekali
nazad. Pohyb vojsk v máji 1849 sme zakreslili na dobovej mape,
z ktorej opätovne jasne vyplýva vojenský pohyb v priestore sliezskej
cesty vedúcej cez Budatín teda v priestore dnešnej ulice Slovenských
dobrovoľníkov.

9. mája 1849 sa zo Sliezska cez Kysuckú bránu v Budatíne
objavilo cisárske vojsko pod vedením Benedeka. Z Oravy sa pod vedením Vogla blížila ďalšia časť
cisárskeho vojska k Varínu. Obe vojská zostali do 12. mája 1849 na svojich
pozíciách pretože nebolo mostov. Most pri Budatíne odniesol Váh. Vojaci
preto museli postaviť most z pltí pri soľnom sklade (dnes v Žiline
priestor pri Celulózke). Generál Benedek svoje vojsko 12. mája 1849 cez noc na
lodiach aj s delami previezol z Budatína do Žiliny, kde už 13. mája
zaslúžene odpočíval. V tom čase dokončili aj most pri Soľnom sklade a tak
i vojsko generála Vogla mohlo prejsť z Varína do Žiliny. 14. mája
1849 cisárske vojská Žilinu opustili. V Budatíne však zanechali posádku
300 - 400 mužov pod vedením majora Trencka.
Onedlho, už 26.mája 1849 mašírovalo
cisárske vojsko pod vedením generála Bárka zo Sliezska do Uhorska. Vojsko
opätovne zvolilo pre svoj presun cestu vedúcu Budatínom – teda približne dnešnú
ulicu Slovenských dobrovoľníkov. Vojsko prešlo cez Čadcu, následne cez Kysucký
priesmyk do Budatína. V Budatíne však cez Váh nemohlo prejsť, nakoľko most
nebol ešte stále opravený. Most pri soľnom sklade vzal ustupujúci generál Vogl
a generál Benedek svoje člny taktiež odviezol. Cisárske vojsko zostalo uväznené
v Budatíne, pokým vojaci nepostavili most cez Váh. Podľa prameňov most začali stavať „pri troch
vŕbkach“.
S určitosťou to už dnes po 150 rokoch ťažko zistiť. Niet však pochýb, že
to muselo byť niekde v časti Budatína pri rieke Váh. Most zvládli postaviť za 22 dní. Počas
stavby ale vojsko napadla cholera, dokonca i sám veliteľ Barko bol chorý,
no vyliečil sa. Cholera sa rozšírila aj do okolia Tepličky nad Váhom, dokonca Žiliny,
kde chorelo ľahko približne 2000 vojakov. V Budatíne padol za obeť chorobe
aj plukovník Karl Keller, ktorý tu je aj pochovaný. 16. júna
1849 ráno, generál Barka prešiel cez postavený most a tiahol na Trenčín. V Budatíne
opäť ponechal asi 1000 vojakov.


Siedmy presun vojakov dnešnou ulicou Slovenských dobrovoľníkov
Posledný
pohyb v rokoch 1848-1849 v priestore dnešnej ulice Slovenských
dobrovoľníkov uzatvoril pochod ruskej cárskej armády, ktorá zohrala rozhodujúcu
úlohu vo vývoji revolúcii 1848/1849. 17. júna 1849 prenikala do Uhorska
z viacerých smerov vyše stodesaťtisícová cárska ruská armáda pod velením
generála a varšavského kniežaťa Puškieviča. Na Slovensko preniklo ruské vojsko na
východe cez Dukliansky priesmyk a na severozápade cez Kysucké úžiny. Opätovne sa potvrdilo, že priestor Budatína bol
strategicky veľmi významný. Časť cárskej armády postupovala práve po sliezskej
ceste, cez Kysuce smerom na Žilinu, kde nevyhnutne musela prejsť cez známu
budatínsku cestu, predchodkyňu dnešnej ulice Slovenských dobrovoľníkov. Ruské
vojská pozval na pomoc do Uhorska čerstvý cisár František Jozef I. Vojenská
pomoc ruského cára Mikuláša I. mala definitívne pomôcť potlačiť maďarskú
revolúciu, čo sa
aj stalo.


Pohyb cárskeho
vojska po Budatíne
24.júna 1849 prišla pod Dubeň kolóna asi 400 vozov naložených
muníciou po Terchovskej ceste, smerom na Oravu. Most cez Váh bol ešte stále
poškodený. Kolóna musela jednoznačne prísť cez Kysuckú bránu, po ceste v priestore
okolo dnešnej Základnej školy Slovenských dobrovoľníkov.
27. júna 1849 ráno prišla predná hliadka
pozostávajúca zo siedmych donských kozákov. Večer na koňoch vstúpilo do mesta
Žilina asi 137 donských kozákov. Do mesta sa museli dostať v smere toku rieky
Kysuca cez Budatín, približne v miestach dnešnej ulice Slovenských
dobrovoľníkov (Obr. 12). V meste sa len osviežili a napojili kone
a pokračovali ďalej na Rajec.


4.júla 1849 asi 800 cárskych vojakov
išlo k žilinskému (budatínskému) mostu smerom od Varína. Pri Strečne však donskí
kozáci Váh prebrodili a vošli do Žiliny, po krátkej prestávke pokračovali strečianskou
cestou do Turca.
10.júla.1849 sa v oblasti objavilo ruské jazdectvo pod
velením Chovana a Fridrixa. 4000 vojakov prišlo v smere od Čadce cez
Kysucké úžiny takže opätovne vojsko muselo nutne prejsť aj cez Budatín
a sledovanú ulicu Slovenských dobrovoľníkov, odklial sa vydali cez priestor
dnešného Námestia hrdinov k mostu. Vojsko sa na noc utáborilo na
žilinskej sihoti pri potoku Všivak medzi vŕbami . Ráno odišli.
11.júla 1849 popoludní prešli sledovaným územím ďalší ruskí vojaci
v počte 4000 vedení Kecevičom a Lothom. Ubytovali sa na noc na
žilinskej sihoti.
12. júla 1849 ráno o odišlo všetko ruské
vojsko po strečnianskej ceste, do Turca. Tým sa skončil prechod cárskych
vojsk územím Budatína a Žiliny.
Ôsmy - posledný
presun vojakov dnešnou ulicou Slovenských dobrovoľníkov
Celé leto až do októbra
1849 mala Žilina a Budatín od revolučných udalostí pokoj. Územím už
neprechádzali posily ani neustupovali vojská, či už cisárske alebo maďarské.
Posledným vojenským pohybom v revolučných rokoch 1848 a 1849 bol až
víťazný pochod cárskej armády späť domov.
Po víťaznej bitke pri Vilagoši
v auguste 1849 obyvatelia Žiliny očakávali príchod ruských cárskych vojsk
smerujúcich domov. V októbri 1849 sa začal Žilinou a Budatínom konať
očakávaný mohutný presun.
5.októbra 1848 prechádzala cez Žilinu
a Budatín smerom na Čadcu kolóna 175 vozov od Komárna na Oravu už cez
opevnený most. Kolóna viezla vojenskú muníciu a korisť naspäť do Ruska. Prešla
dnešným Námestím hrdinov a pokračovala po predchodkyni ulici Slovenských
dobrovoľníkov. V Budatíne sa na noc táborila na Čákiovom majetku. Nasledujúci deň odišli. Zaujímavé pre ubytovanie
ruského vojska boli vytipované byty nielen v domoch ale
i v humnách, ktoré sa využívali až do 13.októbra.
13. októbra 1849 večer so spevom prišli donskí
kozáci pod vedením Grabeho, nezastavili sa v Žiline ale išli rovno do
postaveného tábora v Budatíne. V ten istý deň prišli hulani (poľská
kavaléria) pod vedením Lotha.
14. októbra 1849 pod velením Chovena
prišli donskí kozáci a huláni do Žiliny, kde však mestom len prešli
a ubytovali sa taktiež v Budatíne.
15. októbra 1849 prešli ostatní jazdci
a logistické zabezpečenie jazdectva a vozotajstva. Celkovo sa
v tomto období nachádzalo v Žiline, a teda priamo v Budatíne
okolo 6000 tisíc vojakov.
16. októbra 1849 prišlo 8000 pešiakov s časťou
delostrelectva na čele s generálom Grabbem do Žiliny a Budatína.
17. októbra 1849 ráno odišiel generál Grabbe so
svojím sprievodom do Ruska. Pochodoval v smere na Čadcu, kam musel nutne
prejsť cez Budatín, pozdĺž dnešnej ulice Slovenských dobrovoľníkov
a pokračoval ďalej po Sliezskej ceste domov. Zvyšok vojakov zostal naďalej
v tábore v Budatíne.
18. októbra 1849 odišiel i veliteľ delostrelectva
Nikolajev so svojím vojskom v spomínanom smere na Čadcu, teda opätovne
pozdĺž sledovaného priestoru dnešnej ulice Slovenských doebovoľníkov.
19. – 20. októbra 1849 všetko ruské vojsko z priestoru
Žiliny a Budatína odišlo.
Od 5. do 20. októbra
1849 prešlo cez Žilinu a Budatín 22 900 ruských vojakov, pechota i jazda.
Odnášali si so sebou vojnovú korisť: kone, koče, vozy, kravy, voly, oslov, psov
či záhradnícke potreby. Dokonca zobrali z Uhorska opustených chlapcov,
z ktorých plánovali vychovať zdatných vojakov.


Záver
Cieľom našej práce bolo dokázať historické spojenie dnešnej
ulice Slovenských dobrovoľníkov s udalosťami z revolučných rokov 1848
– 1849. Pomocou analýzy dobovej mapy Budatína
a odbornej literatúry sme na mape vyznačili pohyb vojsk cisárskej armády
a hurbanistov, maďarských gárd a honvédov až po pohyb cárskej armády
počas revolúcie.
V práci sme chronologicky sledovali jednotlivé
presuny vojsk po území Budatína a Žiliny. Celkovo sme boli schopní dokázať
osem organizovaných presunov vojsk v rokoch 1848 až 1849, v priestore
dnešnej ulice Slovenských dobrovoľníkov a Budatína. Na dobovej mape sme
dokázali určiť dnešnú podobu ulice Slovenských dobrovoľníkov podľa významných
dodnes existujúcich stavieb. Východiskovým bodom sa nám stal budatínsky
cintorín, budatínska kaplnka – kaplnka svätej Anny, zvonica, budatínsky majer,
rieka Váh a samozrejme Budatínsky hrad. Na základe týchto bodov sme
dokázali určiť a vyznačiť pohyb vojsk počas revolučných rokov v Budatíne a konkrétne
po budatínskej ceste, predchodkyni dnešnej ulice Slovenských dobrovoľníkov.
Z našich zistení teda vyplýva, že cesta vedúca
Budatínom cez Kysucký priesmyk smerom na Brodno a Čadcu zohrala
v minulosti významnú úlohu ako spojnica medzi Žilinou a Sliezskou
hranicou. Dokazuje to aj pohyb vojsk počas revolučných rokov práve v tomto
priestore. Počas rokov 1848 a 1849 sa preukázala strategická poloha Žiliny
a hlavne Budatína, ktorá bola spojnicou medzi horným Považím
a dolnými Kysucami a následne so Sliezskom, ďalej Turcom
a Rajcom. Žilina, a Budatín ako jej predmostie, bola i podľa
maďarských predstaviteľov Trenčianskej stolice najlepším stredom obrany,
práve preto zohrala naozaj významnú úlohu tak ako pre maďarské revolučné
gardy ako aj pre cisársku armádu.
Zoznam použitých prameňov:
MAPA
LOMBARDINI, A., 1896. Udalosti v Žiline a jej susedstve
v roku 1848 – 1849. In: Slovenské pohľady. Roč.XVI., č.1-12.
Zoznam použitej literatúry:
DANGL, Vojtech, 2007. Bitky a bojická v našich dejinách 2. Od vzniku stálej armády až po
prvú svetovú vojnu. Bratislava:
Perfekt. ISBN 978-80-8046-374-8
DANGL, Vojtech
a Vladimír SEGEČ, 2012. Vojvodciavia. 111 osobností vojenských dejín
Slovenska. Praha. Ottovo nakaldatelství. ISBN 978-80-7360-986-3
DOBROTKOVÁ, Marta, 2002. Žilina v
rokoch 1848 – 1849. In:
Žilina v slovenských dejinách. Zborník z vedeckej konferencie k 620. výročiu
udelenia výsad pre žilinských Slovákov. Žilina: Knižné centrum, s. 69-76.
ŠKVARNA, Dušan,
2007. Tribún ľudu a vodca národného hnutia. In: Jozef miloslav Hurban prvý
predseda Slovenskej národnej rady. Bratislava: Merkury, s.70-99. ISBN 978-80-89052-37-0
HVOŽĎARA,
Miroslav,2008. Jozef Miloslav Hurban a jeho zápas o pravé hodnoty cirkvi a národa.
Liptovský Mikuláš: Tranoscius. ISBN 978-80-7140-288-6
WRINKLER, Tomáš,
1997. Perom a mečom. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej. ISBN 80-7090-417-8